Je ráno 9:30 a môj domáci inteligentný asistent mi automaticky vyťahuje rolety na všetkých oknách v dome a prehráva mi pomocou môjho džuboxu tie najväčšie vypaľovačky všetkých čias. Rýchlo vstávam z postele a spievajúc si moje obľúbené pesničky si rýchlo popri raňajkách prechádzam s asistentkou môj dnešný program. Ako prvé ma dnes čaká dôležité rokovanie s obchodnými partnermi v sídle mojej spoločnosti. Rýchlo sa dám po ťažkej noci dokopy a o chvíľu už s asistentkou uháňam v mojom 384 kilowattovom tátošovi cez Most SNP.
Svoje Porsche zaparkujem rovno pred hlavný vchod a svižne prechádzam cez recepciu až do veľkej zasadačky na 15. poschodí. Opäť síce trošku meškám, no moje šarmantné hostesky sa o mojich spolupracovníkov patrične postarali, preto mi to opäť prepáčia.
,,Už som tu,“ zvolal som a pustili sme sa do práce. Rokovanie ide podľa plánov a všetko naznačuje tomu, že dnes uzavrieme skvelý obchod, ktorý bude výhodný pre všetkých. Po asi hodinke intenzívneho jednania však z neznámych príčin začínam mať kŕče v bruchu. ,,Ospravedlňte ma, musím si odskočiť na veľkú,“ poznamenal som a naliehavo som sa presunul na toaletu.
Počas vykonávania prirodzenej ľudskej potreby si v kabínke krátim čas čítaním e-mailov na mojom smartfóne. Z ničoho nič zaznel niekde v budove silný dunivý zvuk. Zľakol som sa, pričom mi môj smartfón nešťastne vykĺzol z ruky a spadol rovno do záchodovej misy. Takmer okamžite v ňom došlo ku skratu. V tom čase mi z úst išli samé expresívne výrazy, ktoré tu radšej nebudem citovať. Po chvíli intenzívneho nadávania som si utrel zadok a pomocou toaletného papiera som vybral môj smartfón z útrob záchoda. Začal som ho čistiť, no po čase som to vzdal a zabalený v toaleťáku som si ho dal do vnútorného vrecka saka. Spláchol som záchod, no akoby naschvál sa zapchal a obsah mojej potreby vytiekol na dlážku. Zhlboka som sa nadýchol a v duchu som si povedal: ,,To snáď nie je možné, no nič pošlem sem upratovačku, ona to už nejako vyrieši.“
Umýval som si ruky, keď vtom som započul znepokojivý krik a zvuk podobný streľbe. Tep mi razom vyskočil hore a začal som podvedome myslieť na to najhoršie.
,,Čo keď vo firme došlo k prepadu?“ pýtal som sa v duchu. Začínam rozmýšľať, čo mám robiť, aby som to prežil a ochránil zamestnancov. Vyťahujem z vrecka mobil a snažím sa ho spojazdniť, aby som mohol privolať pomoc. Žiaľ, ,,vykúpaný“ mobil so mnou nechce spolupracovať. Zvuky kriku boli čoraz intenzívnejšie a ja som začal hľadať únikovú cestu z toalety, keďže som nepovažoval za rozumné odísť z toalety v danej situácií cez normálny východ. Zbadal som ventilačnú šachtu, no jej priemer nebol ani zďaleka taký veľký ako v akčných filmoch. Únik cez ňu teda neprichádzal do úvahy, pretože som sa do nej jednoducho nezmestil.
Zvuky pripomínajúce streľbu stále neutíchajú a sú stále intenzívnejšie. O chvíľu som dokonca započul dupot nôh. Usúdil som, že lúpežníci asi prehľadávajú budovu a zbierajú rukojemníkov. Vedľa seba som zbadal mop opretý o stenu. Intuitívne som ho schytil do ruky a vyčkával som vedľa dverí na nemilú návštevu. V tom momente som v sebe ledva udržal svoju stolicu, nakoľko na mňa opäť prichádzala hnačka.
,,Čo som včera jedol?“ rozmýšľam a snažím sa tak nemyslieť na najhoršie. V hlave sa mi začína rekapitulovať celý môj život. Po chvíli však zazriem, ako niekto stláča kľučku na dverách toalety. Takmer okamžite som preto zaujal bojovú pozíciu a očakával som nekompromisný útok spoza dverí.
Dvere sa pomaly otvárajú. Vidím, ako neznáma osoba opatrne vstupuje dnu. Neváham a z celej sily ju udriem mopom. V tej chvíli si prajem, aby som ju mojím úderom omráčil. Osobu, žiaľ, triafam len do ruky. No v momente, keď sa pripravujem na druhý nekompromisný úder, si všimnem, že to je len upratovačka. Milá pani je celá prestrašená a okamžite začne výskať od bolesti a kričí na mňa: ,, Preplo Vám ? Ste pri zmysloch? Vy nie ste v poriadku!“ Plný úžasu sa jej ospravedlňujem a pýtam sa jej, či je všetko v poriadku a čo spôsobuje tie čudesné zvuky, ktoré sa ozývajú celou budovou. Odpovedá mi, že to len skupina zamestnancov pozerá počas obedňajšej prestávky hokej. Uvedomujem si, že zvuky, ktoré som počul sú len zvuky bubna, rapkáča a povzbudzovania.
Som veľmi šťastný, že nijakí teroristi na moju firmu neútočia a všetci sú nažive. Následne som sa ospravedlnil z biznis rokovania a pani upratovačku som zaviezol na ošetrenie do najbližšej nemocnice. Ukázalo sa, že má zlomenú ruku. Dohodli sme sa, že to uhráme na pracovný úraz s tým, že dostane extra odmenu, ak o danom incidente nikomu nepovie. Kým som však čakal na chodbe, pokiaľ ju ošetria, tak mi opäť začalo treba na veľkú. Zašiel som preto na najbližší záchod, no pri odchode počas umývania rúk ma niekto zákerne zozadu omráčil tupým úderom po hlave.
Prebral som sa až o tri dni neskôr nahý bez všetkého na železničnej stanici v Berlíne. Zobudila ma tunajšia polícia a zakryla ma dekou. Rozprávali na mňa po nemecky, no keďže po nemecky neviem skoro vôbec nič, tak som im aj pochopiteľne nič nerozumel. Myslím, že som bol vtedy v riadnom maléri. Podarí sa mi dostať domov? Kto ma uniesol a okradol? Vyrieši sa môj pretrvávajúci problém s hnačkou? A kto vlastne poupratuje tú spúšť, ktorú som nechal na toalete v mojej firme? To sa už dozviete v príbehu strýčka Toma číslo 58.
Autor: Jaroslav Melega
