Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie som sa rozhodol uverejniť moju úvahu na celoštátne kolo Olympiády ľudských práv na tému:
Potrebuje moja generácia nový November?
Nižšie nájdete jej plné znenie.
Pri uvažovaní nad obsahom mojej budúcej práce som rozmýšľal a porovnával, čo nám November dal… Narodil som sa v roku 2001, takže posudzovať, hodnotiť obdobie do roku 1989, ale i po ňom, môžem len na základe rozprávania mojich predkov a na základe informácií z médií v printovej, či elektronickej podobe. Môj názor sa teda len formuje.
Záleží mi na budúcnosti nášho štátu, preto veľa čítam, sledujem dokumentárne filmy, pomocou ktorých sa snažím zorientovať v našej vnútropolitickej situácii, aby som mohol byť nápomocný v ponuke možných riešení spoločenských problémov. Každý z nás už aspoň raz kritizoval náš štát z rôznych dôvodov. Príčinami boli nespokojnosť so spôsobom vlády, postupom pri prerozdeľovaní finančných prostriedkov, napríklad v zdravotníctve, školstve, pri netransparentnom čerpaní eurofondov…, so systémom a spôsobom edukácie a vzdelávania.Práve tieto problémy sú najčastejším terčom ostrej kritiky nielen zo strany občanov nášho štátu. Kritizujeme, sťažujeme sa, lebo sa nestotožňujeme s činnosťou zodpovedných orgánov, alebo preto, že sa nás výsledky ich konania dotýkajú a my tak vnímame pocit krivdy.
Nedá sa vyhovieť všetkým, ale väčšine áno. Vždy sa nájde skupina ľudí, ktorá nebude s aktuálnym štátnym systémom stotožnená a bude robiť maximum pre to, aby ho zvrhla a nahradila iným, no častokrát možno ani nemá predstavu akým. Sú ale ich, mnohokrát radikálne tvrdenia, ktoré vidia jediné možné riešenie spoločenských problémov revolúciou, namieste?
V tejto súvislosti ma zaujala myšlienka bývalého prezidenta USA Thomasa Jeffersona: „Človek, ktorý sa nikdy nepozrie do novín je lepšie informovaný než ten, kto ich číta každý deň, pretože ten, kto nič nevie, je pravde bližšie, ako ten, ktorého myseľ je zaplnená lžami a omylom.“ Myslím si, že tento výrok nachádza ešte väčšie uplatnenie v dnešnej dobe a presne definuje to, že verejná mienka bežných ľudí je priamo alebo nepriamo ovplyvňovaná komerčnými mienkotvornými médiami. Komerčné masmédiá nám poskytujú často skreslené a nepresné informácie, ktoré sú dopĺňané hoaxami so zámerom ovplyvňovania nášho zmýšľania. Tento jav je základným kameňom populistických až radikálnych zoskupení. Takéto skupiny ľudí často pohŕdajú demokraciou a svojimi mnohokrát radikálnymi názormi si následne získavajú pozornosť a podporu ľudí so zväčša nižšou úrovňou vzdelania. Práve nedostatočne vzdelanými ľuďmi sa dá manipulovať najľahšie. Za vidinou lepšieho zajtrajška sú ochotní bojovať a urobiť takmer čokoľvek, a preto sa chytajú každého navonok „záchranného kolesa“, ktoré by ich sociálne problémy mohlo aspoň sčasti vyriešiť. Médiami zmanipulovaní ľudia potrebujú vodcov, ktorí im podsúvajú prosté, ale populistické riešenia. Takto zmýšľajúci ľudia majú tendenciu združovať sa a disponujú potenciálom pre možné páchanie kriminálnej trestnej činnosti. Vodcovia takýchto hnutí poukazujú na to, že aktuálny systém nevie problémom účinne predchádzať a racionálne ich riešiť. Na druhej strane predstavujú riziko v zmysle schopnosti manipulácie s ľuďmi, čím môže byť ohrozená bezpečnosť verejnosti.
Bezpečnosť môže byť ohrozená aj zneužívaním nelegálneho odpočúvania, sledovania pohybu osôb prostredníctvom systému GPS, neželanou kontrolou a sledovaním aktivity na sociálnych sieťach a internete.
Ale vráťme sa späť k téme Novembra 1989. Symbolom slobody na Slovensku sa stali v novembri 1989 kľúče Slovákov od ich príbytkov a domovov. Všetkých vtedy spájala spoločná túžba po slobode, ktorá je neodmysliteľne spätá s demokraciou. Tohto roku uplynie od tejto „zamatovej revolúcie“ okrúhlych 30 rokov. Nežná revolúcia bola vysneným koncom komunizmu, ktorý vo vtedajšom Československu panoval od roku 1948. Od roku 2001 je štátnym sviatkom na pamiatku tejto udalosti 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu. Chcem vyjadriť svoju vďačnosť a obdiv za odvahu ľuďom, ktorí sa tvárou postavili režimu len s kľúčmi v rukách a bojovali za ľudské práva, za slobodu a demokraciu. Im môžeme vďačiť za to, kým sme teraz a za vymoženosti demokracie, ktoré už dnes berieme ako samozrejmosť. Veď napríklad právo študovať, cestovať, zapájať sa do spoločenského diania, za starého režimu prislúchalo len „vyvoleným“.
Žiaľ, niektorí ľudia si v súčasnosti nevážia výdobytky Novembra. Nečistými praktikami sa snažia vyťažiť čo najviac vo svoj prospech. O korupcii sa v posledných rokoch hovorí akosi pričasto…
Nedá mi nespomenúť vraždu novinára a jeho snúbenice. Tento závažný trestný čin, náš právny poriadok definuje ako úkladnú vraždu, ktorej špecifikom je to, že je spáchaná z osobitého motívu, so zámerom umlčať alebo odstrániť nepohodlnú osobu. Z médií sa dozvedáme, že motívom tejto vraždy bola práve Kuciakova novinárska investigatívna činnosť, ktorou poukazoval na páchanie závažnej ekonomickej trestnej činnosti a prepojeniach mafie na najvyššie štátne pozície. Aj z toho dôvodu môžeme hovoriť, že nebolo zasiahnuté len do práva na život, ktoré je jedným z ústavných práv, ale bolo zasiahnuté aj do práva na slobodu prejavu. Možno práve tento zásah do práva na slobodu prejavu rozhýbal našu verejnosť, pretože už sa to netýkalo iba Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, netýkalo sa to iba ich rodín, ale týkalo sa to všetkých. Žiaľ, tento prípad nie je ojedinelý. Podobné prípady sa udiali aj vo svete, čo nás nabáda k väčšej vnímavosti k celospoločenským problémom i globálnemu zmýšľaniu.
Možno si hovoríte, že je to dobou, v ktorej žijeme a možno to predsa len hovorí niečo o každom jednom z nás. Právo na slobodu prejavu patrí medzi základné ľudské práva, ktoré je garantované nielen Ústavou Slovenskej republiky, je garantované právnymi poriadkami všetkých vyspelých demokratických štátov. Toto právo je charakterizované ako právo šíriť svoje myšlienky, názory, informácie bez toho, aby do toho zasahovala štátna moc. To znamená, že tieto myšlienky by nemali prechádzať žiadnou cenzúrou. Samozrejme aj toto právo je nejakým spôsobom obmedzené, či regulované právom na súkromie iných osôb, ktorých sa tieto informácie dotýkajú. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich viacerých verdiktoch jednoznačne deklaroval, že pokiaľ osoba vstúpi do verejného života, či ako politik alebo iná verejne činná osoba, tak sa vzdáva časti svojho súkromia práve kvôli právu na informácie ostatných ľudí, konkrétne právu, byť informovaný o jeho činnosti, o jeho konaní, z pozície osoby verejne činnej.
Sloboda a demokracia sú obrovské výdobytky, ktoré sú aj v dnešnej dobe v niektorých krajinách neznámymi pojmami. Tieto dve slová sú však spojené s obrovskou zodpovednosťou za dôsledky nášho počínania, cieľom ktorého musí byť spravodlivé konanie v prospech nás všetkých, v súlade s platnými právnymi predpismi a normami. Preto pokladám za veľmi dôležité vážiť si ich a chrániť ich. Poznanie demokracie a jej sily možno prirovnať k odkazu kráľa Svätopluka, ktorý svojim trom synom prikázal postupne zlomiť prúty jednotlivo, čo bez problémov zvládli. Potom im prikázal zlomiť tri spojené prúty naraz, čo sa im už nepodarilo. Z toho vyplýva, že i v demokracii je potrebné svorne bojovať proti jej odporcom, pretože len národ, ktorý bude jednotný, si zabezpečí a udrží vybojovanú slobodu a demokraciu.
Osobne si myslím, že zmeny, ktoré je nevyhnutné vykonať s cieľom nápravy a eliminácie existujúcich problémov, napríklad migrácia za prácou z existenčných dôvodov, „odliv mozgov“ (IT sektor, zdravotníctvo), dvojaká kvalita potravín, nedostupnosť bývania, zvyšovanie veku odchodu do starobného dôchodku…, nemožno porovnávať so závažnosťou situácie a potrebou revolúcie v roku 1989, ktorej podstatou bolo nedodržiavanie a porušovanie základných ľudských práv a slobôd.
Za pomoc pri písaní tejto práce ďakujem pani učiteľke Tatiane Znancovej.
Autor: Jaroslav Melega
